Ak by redakcia Metalopolis vyhlasovala najlepší album 90. rokov 20. storočia, pravdepodobnosť, že by sa na vrcholných priečkach umiestnili „Awake“ od DREAM THEATER, „City“ od STRAPPING YOUNG LAD či iný album z dielne Devina Townsenda, by hraničila s istotou. V dekáde „noughties“ sme však týmto menám dali košom. Dôvod je rozriedený medzi vyše dvadsiadkou redaktorov s rozdielnym vkusom, ktorá VALHALLU DESAŤROČIA zostavovala a ťažko ho presne pomenovať. Prepáčte, neurobili sme to naschvál. A naschvál nebolo ani to, že sa albumom dekády stal titul, ktorý bol jednotkou niekoľkých ďalších desaťročných ankiet iných magazínov či portálov. Niečo na ňom skrátka asi bude. Naopak za symptomatický pokojne berte fakt, že v desiatke najlepších albumov dekády nie je ani jeden z jej druhej polovice. No miesto polemizovania nad subjektívnym vkusom jednotlivých redaktorov, ktorého výsledkom je objektívny rebríček redakcie, prosím prispejte svojimi vlastnými Top 10 do Arény. Spolu s nami tak oslávte desať rokov najlepšej hudby na svete, ktorá nás všetkých spája okolo tohto portálu.

10. ANATHEMA - A Fine Day To Exit (2001)

Zatímco žánroví souputníci se po období mírného experimentování povětšinou opět navrátili k metalu, tvorba ANATHEMY na „A Fine Day To Exit“ je logickým vyústěním vývoje a definitivním odklonem od metalového soundu směrem k příjemně rockové, melancholické tvorbě plné silných melodií, intimních sdělení a krásných písniček. Není lehké vyrovnat se nesmrtelné dvojici „Alternative 4“ + „Judgement“, nicméně zde se to kapele – navzdory odlišné formě - téměř povedlo.

9. SYSTEM OF A DOWN - Toxicity (2001)

Pred vydaním „Toxicity“ stáli SYSTEM OF A DOWN v neľahkej pozícii vyrovnať sa famóznemu debutu, ktorý nevídaným spôsobom rozvlnil vody alternatívneho metalu. Album túto misiu do puntíku splnil, aj keď treba jedným dychom dodať, že prvotinu neprekonal. Produkčne vyleštená doska bola pre SOAD vstupnou bránou k mainstreamovému poslucháčovi. V Spojených štátoch debutovalo „Toxicity“ na prvom mieste rebríčka Billboard a kapela sa tak po komerčnej stránke zaradila k veličinám ako METALLICA, PANTERA či KORN. SOAD však v prvom rade vydali nahrávku, ktorej jednoducho nič nechýba. Práve ňou sa partia okolo Serja Tankiana stala v nasledujúcich rokoch vzorom a inšpiráciou pre celé zástupy hudobníkov, ale aj ľudí, pre ktorých boli SOAD revolučným hlasom v napätých časoch.

8. EPHEL DUATH - The Painter´s Palette (2003)

Bez uzardění lze říci, že touto deskou vyrazili excentričtí Italové většině posluchačů dech. Po všech stránkách kompaktní a velmi natlakovaná hudební nálož, která si bezostyšně brala hrstmi ze všech možných žánrů, aniž by výsledek působil jako dort od pejska a kočičky. Hardcoreová naštvanost hnaná ukřičeným vokalistou Lucianem Lorussou Georgem, precizní a neokázalá instrumentace, frenetická rytmika, uhlazená jazzová procházka Prahou... Jakkoliv mohli EPHEL DUATH dávat na odiv svou eklektičnost, neučinili tak. Deska „The Painter´s Palette“ je i přes svou živelnost a žánrovou neukotvenost útvarem, jenž vás k sobě netáhne pouze ze vzrušení z jinakosti a experimentu, ale rovněž svou muzikálností, která činí obsažené skladby velmi zapamatovatelnými a především velmi příjemnými na poslech.

7. QUEENS OF THE STONE AGE - Songs For The Deaf (2002)

Špinavé rockové album z řádu obrovských. Přišlo ve správný čas se zdravě nabroušenými songy i dusnou atmosférou zatajeného zločinu. Tedy v době, kdy pro novou generaci kapel začala být prostá garáž modlitebnou i chrámem všehomíra. QUEENS OF THE STONE AGE stvořili strhující nahrávku, jejíž poslech pálí jako dotek sedřené paže o rozpálenou kapotu letitého Fordu. Přítomnost hromobijce Grohla, divočáka Olivieriho i záhadného Hommea, různorodá paleta skladeb od zasněných halucinogenních čísel, přes chytlavý rock ´n´roll, až po naprostý mexikánský masakr, všudypřítomný pach benzínu a kuráž rozdat si to s celým světem. To byly songy věnované „hluchým“ – dost možná nejlepší rockové album právě uplynulé dekády.

6. NEVERMORE - Dead Heart In A Dead World (2000)

Len málokto si na prelome tisícročí vedel predstaviť s čím NEVERMORE prídu po výbornom albume „Dreaming Neon Black“, a o to väčšou senzáciou sa stalo vydanie „Dead Heart In A Dead World“, ktoré predčilo všetky možné očakávania. Jeff Loomis a spol. priviedli na tejto radovke do dokonalosti svoj vlastný štýl, kde sa v správnom pomere snúbia deathmetalová tvrdosť, „progresívne“ postupy a powermetalová melodika. Svojimi výkonmi na „Dead Heart In A Dead World“ sa Warrel Dane definitívne zaradil medzi najlepších melodicky spievajúcich metalových spevákov, ktorých prednes nespôsobuje posmešné úškrny, ale uznanlivé pokyvovanie hlavou. Po prvýkrát u NEVERMORE použité sedemstrunové gitary a Andy Sneap ako producent sa postarali o výborný zvuk, ktorý nestratil na svojej sile nič ani desať rokov od svojho vzniku. Geniálne skladateľské a aranžérske schopnosti skupiny okrem iného podčiarkuje aj famózny cover „The Sound Of Silence“ od Simona a Garfunkela. Nech už po „Dead Heart In A Dead World“ prišli a prídu NEVERMORE s čímkoľvek, vždy ich budeme porovnávať s týmto nevermoreovským kvalitatívnym etalónom. Dôležitosť a zásadnosť tejto nahrávky pre metalovú scénu potvrdzuje nielen umiestnenie nahrávky v našom rebríčku, ale hlavne časté skloňovanie mena NEVERMORE a „Dead Heart In A Dead World“ v rámci i mimo tejto komunity.

5. EMPEROR - Prometheus: The Discipline Of Fire & Demise (2001)

„Vydáme Prométhea a šlus,“ vyhlásili EMPEROR, kapela, která svými dvěma předchozími kusy okouzlila. O to očekávanější byla jejich studiová derniéra. Slib zatím bohužel plní, i když jen v rovině studiových prací. Proč bohužel? Je málo kapel, které by již před vstupem do studia měly v hodnocení zaručenou desítku. EMPEROR mezi ně patří. Mezi touto trojicí muzikantů totiž funguje vzácná chemie a systém impulsů a vzájemných brzd, kdy sólistu a mozek Ihsahna drží pevně ve směru rychlé jízdy výkonné orgány Samoth a Trym. Jsou - li od sebe, drhne to. Buď je zákrut až příliš a na druhé straně samotné vojsko bez vůdce nic nedokáže. "Prometheus" nabídl ideální konstelaci, vrcholnou formu všech tří. Dokonalou symbiózu. A zářivé blesky protínaly dunivé hřmění a působily oken chvění.až do ranního kuropění.

4. ISIS - Panopticon (2004)

V tomto žebříčku se už objevivší album „Oceanic“ je mnohými považováno za vrchol formování hudebního rukopisu ISIS, přesto však lze jen těžko oponovat názoru, že na „Panopticon“ se Američanům povedlo vše takřka dokonale. Svůj styl postavený na typických konstrastních pasážích a specifickém Turnerově vokálu zde vykulminoval v bezchybné dílo, jemuž nechybí perfektní dramaturgie ani skvělé písně, které se snad nedokáží oposlouchat. Podmanivý otvírák „So Did We“ zakončený hammondovým sólem, hypnotická „In Fiction“ anebo fantastická instrumentální kompozice „Altered Course“, ve které jakoby symbolicky vyvrcholilo období bouřlivého rozvoje hudebního stylu prezentovaného tímto stále ještě velmi originálním a charismatickým uskupením. „Panopticon“ je bezpochyby albem, které rozhodujícím způsobem zformovalo šik mnohých alternativně metalových kapel, jež se vyrojily ve druhé polovině minulého desetiletí a zároveň je albem, jehož plody v podobě mnoha jeho zdařilých následovníků sklízíme ještě dnes.

3. ULVER - Perdition City (2000)

Po zemitých blackmetalových začiatkoch, folkovom intermezze a blakeovskom albume, ktorý by sa dal zaradiť do hnutia nórskej metalovej avantgardy, ULVER v roku 2000 konečne zavŕšili svoj prerod v jedno z najosobitejších a najoriginálnejších hudobných telies, aké kedy (minimálne duševne) patrili do metalovej scény. Na „Perdition City“ pritom neobjavili nič prevratné: elektronické bicie, ktoré by sa často dali nazvať „bítmi“, intenzívna fascinácia COIL, no po technickej a kompozičnej stránke stále hudobný minimalizmus, schopný vystavať kompletnú rozkošatenú skladbu z troch akordov elektronického klavíra a nazvať ju k tomu sebavedomo „Budúci zvuk hudby“ (elektronické bicie v „The Future Sound of Music“ nahral neslávny Faust z EMPEROR). Aby bola metamorfóza úplná, ULVER sa dobrovoľne vzdávajú lákadla a poznávacieho znamenia v podobe charizmatického melodického spevu Kristoffera Rygga. Na celom albume ho počuť len minimálne, za regulárnu pieseň spĺňajúcu aspoň aké také kritéria možno azda považovať len úplne poslednú „Nowhere/Catastrophe“ – svoju hru, v ktorej poslucháča učia novým pravidlám, v nej však ULVER otočia do nového zauzlenia pozitívnej atmosféry, akú by na záver temného a bizarného albumu čakal naozaj málokto. „Perdition City“ je na „metalové“ pomery nesmierne nadčasové dielo, ktoré aj dnes znie mladícky, no vôbec nie naivne. O veľkej zásadnosti, ktorá by strhla novým smerom celú jednu časť scény, s odstupom desiatich rokoch príliš hovoriť nemožno. Rozhodne však platí, že v roku 2000 vytvorili ULVER dosku, na ktorú môže byť celá široká metalová scéna hrdá a Metalopolis ju považuje za tretiu najlepšiu v celej dekáde.

2. TOOL - Lateralus (2001)

Máloktorá metalová doska je taká progresívna: TOOL si na prelome tisícročí definitívne zabezpečili štatút kultovej skupiny a uznávaných hudobníkov. Ich prístup k hudbe je navýsosť svojský. Tam, kde ostatné kapely hľadajú progresívnosť vyrážaním dávno otvorených dverí, TOOL si svoje vlastné dvere kreslia kriedou na stenu a... otvárajú ich. Máloktorá metalová doska je taká alternatívna: Metalový subžáner je ako taký nesmierne konzervatívny štýl a klišé je v ňom viac než vo väčšine iných žánroch. Keenanovci na „Lateralus“ predviedli spanilú jazdu, počas ktorej takmer o žiadne klišé nezavadili. Máloktorá metalová kapela je takým stretnutím geniálnych individualít: Ako hudobníci, ako skladatelia, ako aranžéri predstavujú Keenan, Jones, Chancellor a Carey štvorzáprah neustále vynikajúcich a nikdy si neprekážajúcich osobností. Schopnosť presne dávkovať umenie a remeslo a pracovať pre výsledný celok na „Lateralus“ berie dych. Máloktorý metalový album dosiahol takú kombináciu komerčného a kritického úspechu: fakt, že tretí album TOOL je schopný osloviť široké spektrum publika od bohapustých kývačov hláv až po zadumaných intelektuálov, nemohol vyústiť inak než v obrovský komerčný úspech, ktorý sa však v prípade TOOL skrátka nedá obrátiť na priťažujúcu okolnosť. Máloktorý album je taký nestarnúci, nadčasový, mnohovrstvový, umelecký, zásadný, záhadný, chytľavý alebo magnetický. Iba jediná kapela a jediný jej album je toto všetko naraz.

1. OPETH - Blackwater Park (2001)

Každému, kto sa v priebehu ostatných 10 rokov aspoň trochu venoval dianiu na tvrdo-rockovej či metalovej scéne, muselo byť jasné, že práve tento nádherný štúdiový klenot si napokon zlízne všetku smotanu. Hodina, sedem minút a trinásť sekúnd. Čas, v ktorom sa dá obsiahnuť všetko podstatné, čo potrebujete vedieť o metalovej hudbe medzi rokmi 2000 a 2010. Švédsky zázrak OPETH v spolupráci s kultovým anglickým producentom Stevenom Wilsonom v roku 2001 nielenže fascinujúcim spôsobom zúročil svoj nesporný potenciál z predošlého obdobia, navyše dokázal nezmazateľným spôsobom zmeniť tvár rockovej hudby vo svojej dobe, ba dokonca sprístupnil extrémny vokál zanieteným fanúšikom klasickej rockovej hudby. Napriek tomu, že si tu môžete vypočuť všetky možné i nemožné vplyvy – od obskúrnych psychedelických kapiel zo sedemdesiatych rokov až po najlepšie zahraný extrémny death metal, nie je „Blackwater Park“ „crossover“, na aký sme boli zvyknutí v deväťdesiatych rokoch. Nemiešajú sa tu hrušky s jablkami, všetko je neuveriteľne ucelené, plynulé, nenásilné, prirodzene krásne a podmanivé. Nikdy predtým a žiaľ ani potom nezneli OPETH takto dobre. Tajomstvo je, ako to už väčšinou býva, skryté medzi riadkami. Keď si Mikael Åkerfeldt s kamarátmi užívali nahrávacie štúdio a finálnu tvorbu svojej nahrávky, súbežne s nimi na tom istom mieste pracujúci SOILWORK tvrdo zarezávali. Kým OPETH vysedávali v kuchynke, debatovali celé hodiny, ich krajania sa tam občas zastavili vydýchnuť si počas zaslúženej prestávky. OPETH sa nechceli živiť hudbou, brali to iba ako zábavu. Najkrajšie veci vždy vznikajú len tak mimochodom, bez úporného snaženia a bez kŕčov – tak ako „Blackwater Park“, jedna z nahrávok definujúcich našu generáciu.

20. - 11. < pokračuj na